Moja cesta k basketbalu
Moja cesta k basketbalu v 90. rokoch nebola jednoduchá. V Trnave vtedy neexistoval basketbalový klub, no aj napriek tomu som si tento šport zamiloval. Záujem vo mne prebudila relácia NBA Action, ktorú sme sledovali na STV – prinášala reportáže, rozhovory a tie najlepšie akcie z diania v NBA. Práve tam som po prvýkrát videl, aké krásne a dynamické môže byť basketbalové prostredie. Ako dieťa som hrával hlavne vonku na ihriskách a za svoju základnú školu, pretože iná možnosť v Trnave jednoducho nebola. K ligovému basketbalu som sa dostal až na strednej škole – vďaka spolužiakom Ondrejovi M. a Martinovi S., ktorí ma spolu s novým kamarátom Petrom P. priviedli do klubu BK Lokomotíva Sereď. Tam sme odohrali približne tri roky, plné nadšenia, učenia sa a zážitkov, hlavne zážitkov. Medzitým vznikol v Trnave mužský basketbalový klub, aj keď bez mládežníckych kategórií, a tak sme dostali možnosť hrať aj medzi mužmi. Ako 19-ročný som však utrpel vážne zranenie kolena, ktoré ma výrazne pribrzdilo. Počas rekonvalescencie som urobil veľa chýb – z nevedomosti aj mladíckej nerozvážnosti – a už som sa nikdy nedokázal vrátiť na úroveň, na akej som si predstavoval hrať. Práve táto skúsenosť ma dnes silno ovplyvňuje ako trénera.
Mojím cieľom je:
1. dozerať na deti, aby si neublížili tak, ako ja,
2. pomáhať hráčom rásť a rozvíjať sa na maximum svojich možností,
3. a učiť ich, že nie každý sa stane extraligovým hráčom – ale každý si môže z basketbalu odniesť radosť, priateľstvá, disciplínu a silu kolektívu.
Verím, že návyky, ktoré si športovci osvoja v mladosti, im zostanú na celý život a pomôžu im stať sa úspešnými ľuďmi – nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Ďakujem každému športovcovi, ktorý si vyberie práve basketbal (ako najlepší šport), a taktiež každému rodičovi, ktorý svoje dieťa pri basketbale podporuje – bez ich pomoci by sa mnohé sny nikdy nenaplnili. Podpora športu zo strany štátu síce stále chýba, no to je téma, ktorej sa možno dotknem niekedy nabudúce.